Karikatúry budia smrteľné vášne. Prevažujúca alebo aspoň najviditeľnejšia verejná diskusia v Európe, vrátane Slovenska, zdá sa byť v tejto súvislosti naklonená myšlienke, že sloboda prejavu (tlače či médií) je rozhodujúce kritérium slobodnej spoločnosti, bez ohľadu na následky. Zaznievajú viaceré argumenty: Prvý argument je, že sloboda slova buď je, alebo nie je. Druhý argument je, že u nás (v Európe, vo Francúzsku alebo na Slovensku) platia naše zákony a zvyky. Tretí argument je, že teroristi by zaútočili tak či tak a karikatúry boli len zámienka na útok.
Samozrejme, u novinárov je takýto postoj prirodzený. Je to pragmatické východisko pri riešení viacerých možných etických dilem.
Rovnaký postoj majú aj niektorí názorovo veľmi jednoznačne vyhranení ľavicoví aj pravicoví intelektuáli. Pre nich je tento postoj tiež prirodzený, kedže názorová vyhranenosť vo svojej podstate nevyhnutne smeruje k radikálnym názorom a postojom prakticky vo všetkých oblastiach. Istý druh názorovej (radikálnej) integrity a konzistentnosti je tiež nutný z prestížnych aj psychologických dôvodov.
Lenže ani novinári, ani intelektuáli nie sú neomylní vo svojich názoroch a postojoch. A nie je to jediný možný postoj, ani nevyhnutne jediný správny postoj. Platí to aj v prípade reakcie viacerých médií a intelektuálov na nedávne tragické udalosti vo Francúzsku. Treba asi pripomínať, že existuje množstvo základných ľudských práv a slobôd.
Ak sa vrátime k prvému argumentu – sloboda slova buď je, alebo nie je – ide o očividne absurdný argument. Najlepšiu odpoveď na toto tvrdenie dáva kniha Stanley Fisha „There’s No Such Thing As Free Speech. And It’s a Good Thing, Too“. V skratke, hranice slobody prejavu sa sústavne menia v čase, ale asbolútna sloboda prejavu v praxi neexistuje nikde. Lebo absolútnu slobodu predstavuje idealizovaná verzia anarchie (spoločnosť bez vlády), beztriednej spoločnosti, alebo raja. Vo všetkých týchto verziách spoločnosti nachádzame, teoreticky, aj neohraničenú slobodu prejavu. Výstižne to vyjadril – nie náhodou – Francúz – Albert Camus: „Jediný spôsob ako sa vysporiadať s neslobodným svetom je stať sa tak absolútne slobodným, že tvoja vlastná existencia je čin vzbury.“
Druhá skupina tvrdí, že u nás (v Európe, vo Francúzsku alebo na Slovensku) platia naše zákony a zvyky. Argumentácia, ktorá je väčšinou implicitne, ale niekedy aj explicitne používaná, „my sme tu doma“ (zjednodušene povedané), argumentačne neobstojí. Odhliadnuc od toho, že doma sú tu (a najmä vo Francúzsku) už aj moslimovia, urážanie náboženstva pôsobí v globálnom svete cezhranične. Okrem toho, je to len zbytočný argument do rúk fanatikov ako zámienka na zabíjanie. Je možné, že si nájdu inú zámienku, ale pravdepodobne ešte menej presvedčivú. A o vojnu argumentov ide v modernom svete, a to aj pri boji s fanatikmi inšpirovanými náboženstvom, v prvom rade. Inými slovami, je možné, že sa necháme propagandisticky najprv poraziť sami vlastnou aroganciou.
Tretia diskusná skupina tvrdí, že teroristi by zaútočili tak či tak a karikatúry boli len zámienka na útok. Dokonca sa miestnym moslimským skupinám paušálne podsúva akési dlhodobé nepriateľstvo voči krajine, kde žijú a dokonca kde sa mnohí narodili. Nuž, v obidvoch prípadoch (dánske karikatúry z decembra 2005 a francúzske karikatúry z januára roku 2015), útokom predchádzali mierumilovné protesty a žiadosti miestnych moslimských komunít. Tie zostali nevypočuté, resp. v prvom prípade miestnymi politikmi ignorované a v druhom prípade súdom zamietnuté. Francúzi publikovali karikatúry dlhodobo, a nešlo teda o jednorazové pomätenie mysle útočníkov. Je zrejmé, že útočníci si vybrali konkrétny cieľ kvôli konkrétnym dôvodom – neboli v tomto zmysle iracionálni. Podľa zverejnených informácií boli teroristi predtým na Blízkom východe, kde pravdepodobne získali tréning, prípadne aj inšpiráciu. Inými slovami, výber nebol náhodný a išlo o pomstu konkrétnym ľuďom. Nakoniec, svedčí o tom aj skutočnosť, že vrahovia mali zoznam konkrétnych mien. To objasňuje ich motívy, ale samozrejme neospravedlňuje ich čin. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa dá predpokladať, že ak by časopis dlhodobo nepublikoval kontroverzné karikatúry, k útoku na redakciu by nedošlo. Je vcelku možné, že vrahovia by sa zapojili do bojov v Sýrii či Iraku. Je tiež možné, že by sa podieľali na inom teroristickom útoku v Európe, ale ich cieľ by bol iný. Dôležité je, že súčasný cieľ útoku na časopis a jeho redaktorov mal väčšiu legitimitu v očiach mnohých moslimov ako útok na náhodne vybraných občanov. Svedčia o tom demonštrácie vo viacerých moslimských krajinách. Nepamätám si, žeby občania týchto moslimských krajín rovnako vášnivo či vôbec demonštrovali po útokoch teroristov na metro a autobus v Londýne či na vlak Madride.
Ani jedna rozhorčená diskusná skupina zvyčajne nenesie následky za svoje radikálne názory. Prípad vyvraždenia časti redakcie časopisu a celosvetové reakcie na túto hromadnú vraždu časti redakcie Charlie Hebdo vlastne dokazujú, že ide skutočne len o výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Našťastie. Podstatné je ale to, že absolutizácia slobody prejavu, aj vo forme karikatúr urážajúcich temné fundamenty ľudskej kultúry, môže z času na čas vyvolať extrémne reakcie. Bohužiaľ, dejiny sú plné násilia motivovaného vierou. Je len málo monoteistických náboženstiev, ktoré neopisujú množstvo násilných scén vo svojich „svätých“ knihách. Áno, ako uviedli New York Times: kým Biblia je v tomto deskriptívna, Korán je preskriptívny. To znamená, že Biblia popisuje násilné činy, ale nežiada od nikoho ich páchanie. Korán nepochybne obsahuje explicitnejšie pokyny na násilie, ale to opäť veľmi závisí od jeho (doslovnej) (dez)interpretácie. Ale ani kresťanskí veriaci v minulosti nemali problém použiť násilie, keď ich k tomu vyzval zástupca Boha na zemi, napriek mierumilovnosti Biblie. Väčšina monoteistických náboženstiev totiž vyžaduje slepú poslušnosť Bohu, prípadne jeho aktuálnemu zástupcovi na zemi, alebo „božím“ vnuknutiam, čo zase umožňuje akékoľvek interpretácie a činy „poslušných“ veriacich v praxi. Ide o to, že náboženstvá, ale aj niektoré ideológie, nefungujú na princípe racionálnej diskusie, ale – na viere. O viere nie je možné racionálne diskutovať, nie je možné očakávať vždy a všade racionálne konanie, takže ide tu o absurdné úsilie. Toľko stručne k náboženstvám, slobode slova a kritike náboženstva prostredníctvom karikatúr.
Ako riešiť tento problém s väčšinou náboženstiev a s niektorými ideológiami? Odpoveď našli moderné štáty a spoločnosti v oddelení náboženského od svetského, a v tolerovaní inak ideologicky netolerovateľného len do tej miery, do akej neohrozuje samotnú podstatu tolerancie. To sa ale týka aj príliš expresívnej komunikácie. Ako príklad si môžeme zobrať slovenskú legislatívu. Možno to bude pre niekoho prekvapujúce, ale naša legislatíva obsahuje množstvo obmedzení slobody prejavu v rôznych formách. Stačí spomenúť otázku holocaustu alebo nacistických symbolov.Napríklad Trestným zákonom je zakázané verejné popieranie, spochybňovanie alebo schvaľovanie holokaustu, alebo zločinov režimu založeného na fašistickej ideológii. Prečo je to tak, ak je sloboda slova nadovšetko? Je zakázané propagovať skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd osôb. Tých zákazov je veľa, a nejde len o Trestný zákon. O niektorých zákazoch sa dá naozaj polemizovať. Ako to súvisí s karikatúrami? Nie všetko sa dá tolerovať, nie všetko sa má alebo môže zakázať zákonom. Irónia a humor sa vždy pohybujú na tenkej hrane toho, čo je akceptovateľné ako humor a čo už uráža časť obyvateľstva. Je to veľmi lokalizovateľná záležitosť. Ani Európsky súd pre ľudské práva nechce rozhodovať o veľmi lokálnych (národných), na miestnu kultúru viažúcich sa sporoch, ale riadi sa stanoviskami, resp. prihliada na stanoviská miestnych súdov.
Ak vieme, že žijeme v krajine, kde vtipy o Záhorákoch sú (viacerými) Záhorákmi vnímané ako urážlivé je vhodné zvážiť ich uverejňovanie alebo zjemniť ich obsah. Zo slušnosti a z rešpektu k iným, nie zo strachu. Podobne postupovali pred desaťročím viaceré médiá, najmä v USA a vo Veľkej Británii, keď sa rozhodli nezverejniť niektoré karikatúry zosmiešňujúce proroka Mohameda. Dnes tak niektoré médiá robia zo strachu. Áno, dostali sme sa do situácie, keď je sloboda tlače obmedzená nie vnútornými etickými limitmi, ale strachom z vonkajšej (fatálnej) hrozby. Do akej miery by sme boli v tejto situácii aj bez etického sebaobmedzovania je ťažko povedať, ale je zrejmé, že motívom k činu fanatikov nebolo len posledných pár zverejnených karikatúr.
Inými slovami, sila a sebavedomie neznamená robiť všetko napriek želaniam slabším či menej početným (alebo agresívnejším či citovo rozrušiteľnejším), ale vnútorná sila sa prejavuje najviac v schopnosti sebaobmedzenia a sebaovládania. Toto nie je obhajoba vrahov francúzskych karikaturistov. Pointou je, že reakcie viacerých našich médií a intelektuálov naznačujú, že tolerancia je pre nich vlastne ďalej ako radikálne videnie vlastnej vízie slobody, ktorá nemá ďaleko od anarchie alebo svojskej názorovej väčšiny či totality.
Inými slovami, ak už nepublikujeme na Slovensku skutočne urážlivé vtipy o Židoch, Záhorákoch, Východniaroch, Škótoch, Čechoch alebo Maďaroch (kedysi takýchto vtipov bolo veľa), alebo ak nemôžeme verejne spochybňovať holocaust alebo zločiny fašizmu či komunizmu, prečo by malo byť v poriadku hrubo urážať stúpencov jednej z najrozšírenejších vier na planéte, hoci aj vo forme karikatúr? Ak si niekto myslí, že toto je radikálne nesprávny názor, prečo potom viaceré britské a americké médiá ani teraz nezverejnili samotné kontroverzné karikatúry, ale obmedzili sa len na ich opis? Žeby v kolíske J. S. Milla, J. Miltona alebo G. Washingtona, T. Jeffersona či A. Lincolna nechápali význam slobody tlače?
Rozhodujúce bude, či zaujmeme pozíciu liberálneho fundamentalizmu, kde pravda a sloboda sú nadovšetko bez ohľadu na okolnosti a súvislosti, alebo zaujmeme hodnotovú pozíciu liberálneho pragmatizmu, kde pravda a sloboda sú – teoreticky – stále nadovšetko, ale zohľadňujú sa aj všetky relevantné okolnosti a súvislosti, vrátane možných následkov.
V prípade liberálneho fundamentalizmu je jedným z viac či menej priznaných cieľov (ako to bolo pred desaťročím v prípade experimentu dánskeho denníka Jyllands Posten v prípade zverejnenia karikatúr Mohameda) údajné kultivovanie tolerancie prostredníctvom vystavovania čitateľov či divákov extrémnej odlišnosti. Vieme, ako to dopadlo už vtedy. Už vtedy vo viacerých krajinách zomrelo niekoľko ľudí (väčšinou moslimov), a vyhorelo niekoľko budov (väčšinou dánskych alebo patriacich EÚ). Už dnes vieme, že najnovšie okrem francúzskych obetí zomreli ľudia aj inde, už po útokoch, ale pri protestoch proti karikatúram. Dnes denník Jyllands Posten žiadne náboženské karikatúry uverejniť nechce. Ako to bude o pár rokov u nás? Budeme dávať zámienky náboženským fanatikom na zabíjanie, alebo ich zbavíme jednej takejto možnosti? Ktoré je lepšie riešenie?
Andrej Školkay
autor je riaditeľ Školy komunikácie a médií. n.o.
