Reakcia na „Pár slov o „ruskej invázii“ a o „prímerí“ a „Výzvu Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov na ukončenie vojenského násilia a utrpenia nevinného obyvateľstva v ozbrojených konfliktoch“

Branislav Fábry napísal dlhší príspevok „Pár slov o „ruskej invázii“ a o „prímerí“. (http://www.noveslovo.sk/c/Par_slov_o_ruskej_invazii_a_o_primeri). Prezentuje v ňom, bohužiaľ, niekoľko nelogických a očividne nepravdivých názorov. Hlavným problémom článku je ale celkový hodnotový postoj, ktorý má máločo s humanizmom ľavice 21. storočia. Tento hodnotový postoj odráža potom aj príslušnú selekciu argumentov a dôkazov. Prečo teda redakcia ľavicového periodika mu dáva nekriticky priestor? Nejde len o tento článok – ale súčasne tento článok je symptomatický pre opis hodnotového problému posudzovania diania v medzinárodných vzťahov z pohľadu (časti) ľavice na Slovensku najmä na stránkach Slova.

Podobné morálne problematické hodnotové vyznenie má napríklad na stránkach Slova zverejnená „Výzva Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov na ukončenie vojenského násilia a utrpenia nevinného obyvateľstva v ozbrojených konfliktoch.“ (http://www.noveslovo.sk/c/Zastavme_krviprelievanie)

Ak by sme do rovnice použitej vo Výzve dosadili namiesto „ukrajinské“ slovo „slovenské“ a išlo by slovensko-maďarský konflikt (napr. o tzv. Malú vojnu z roku 1939 – http://sk.wikipedia.org/wiki/Mal%C3%A1_vojna_%281939%29), bola by reakcia vtedajších alebo súčasných slovenských spisovateľov, resp. vedenie jednej z ich organizácií, rovnaká? Obávam sa, že nie.

Podobne by sme asi márne hľadali hypotetickú analogickú odozvu súčasných slovenských spisovateľov (resp. vedenia jednej z ich organizácií) v prípade zásahu československej armády v oblasti Sudet v roku 1938.(http://cs.wikipedia.org/wiki/Sudeton%C4%9Bmeck%C3%A9_povst%C3%A1n%C3%AD).

Po prvé, faktom je, že Rusko začalo naozaj vojenskú inváziu na Ukrajinu už pri obsadení Krymu, ktorý bol súčasťou Ukrajiny. Alebo na to sa už zabudlo? Môže byť pravdou, že Krym pôvodne, po rozpade ZSSR, smeroval skôr k nezávislosti, a že možno aj väčšina jeho súčasných obyvateľov by v slobodnom a tajnom hlasovaní hlasovala za pripojenie k Ruskej federácii, ale to by aj tak nič nemenilo na podstate agresie Ruska.

Po druhé, túto vojenskú inváziu na Krym skutočne Rusko nezačalo, ako predpokladá B. Fábry, t.j. že invázie sa začínajú „…určite ´….. masívnymi leteckými útokmi„ .V súčasnosti, ale aj často v minulosti, invázie začínali aj inak. Napríklad aj tohtoročná invázia povstalcov z Islamského štátu v Sýrii a Iraku začala bez akejkoľvek leteckej podpory či predprípravy pomocou delostrelectva či raketového vojska. Rovnako netradične začala ruská invázia na Krym.

Po tretie, autor síce správne tvrdí, že „aj v Kyjeve si dobre uvedomujú, že Rusko nevedie skutočnú vojnu na Ukrajine.“ Ale to je súčasne podstata predchádzajúcej chybnej argumentácie autora, ktorý si tak vlastne protirečí. Nikto nehovorí o tradičnej vojne, vopred oficiálne vyhlásenej, aj s frontami, ale o de facto územne obmedzenej vojne, vedenej bez oficiálneho priznania sa k podpore jednej z bojujúcich strán.

Po štvrté, autor priznáva, že „Mnohí Rusi s profesionálnou vojenskou skúsenosťou, vojaci na dovolenke a pod. pomáhajú ľudovým republikám. „ Lenže ukážte mi inú krajinu a armádu, okrem Ruska, ktorá by tolerovala, aby „vojaci na dovolenke“ bojovali v susednej krajine? Asi je už len zhoda náhod, že na „dovolenku na Ukrajinu“ sa títo vojaci vyberú v uniformách, so zbraňami a na tankoch alebo obrnených transportéroch, a dokonca spoločne. Pravda, predtým ešte zamaskujú oficiálne označenie ruskej armády na vojenskej technike za biele kruhy alebo iné tvary a odtrhnú si vojenské označenia aj z uniforiem.

Po piate, autor tvrdí, že nejde o nič mimoriadne, kedže „..počas minulých dvoch rokov poskytovali štáty Západu masívnu podporu protivládnym fundamentalistom v Sýrii.“ Tu sú hneď dve problematické tvrdenia, respektíve ignorácia dôležitých faktov. V prvom rade, Západ neposkytoval podporu „fundamentalistom, ale opozičným hnutiam nefundamentalistického typu – aspoň sa o to snažil. V druhom rade, sýrsky režim predstavuje, podľa viacerých svedectiev, diktatúru, ktorá dokázateľne zmasakrovala vlastné mierovo protestujúce obyvateľstvo. To by ani ľavičiar, a najmä ľavičiar, nemal ignorovať.

Po šieste, autor sa pýta, „že v 90. rokoch bojovali na strane čečenských povstalcov proti Rusku početné skupiny skúsených arabských bojovníkov podporovaných a financovaných zo Saudskej Arábie. Išlo v tomto prípade o saudskú inváziu do Ruska? „ Nie, nešlo o saudskú inváziu do Ruska, kedže oficiálne alebo neoficiálne saudské vojenské jednotky neboli na území Čečenska, ale nepochybne by sa to dalo posúdiť ako podpora čečenských vzbúrencov zo strany Saudskej Arábie. Ale v prípade súčasného konfliktu na Ukrajine už boli zaznamenané prípady, kedy oficiálne ruské jednotky prekročili s plnou výzbrojou rusko-ukrajinské hranice, alebo sa našli doklady patriace ruským vojakom (okrem tzv. dovolenkárov). A podľa všetkých indiícií (zábery zo satelitov, pozorovania z miesta bojov) a vyhlásení, posledné úspechy povstalcov boli spôsobené práve masívnou (materiálnou a „živou silou“) podporou zo strany ruských síl. Táto úroveň podpory nemohla byť výsledkom či dôsledkom iniciatívy jednotlivcov či „mimovládok“ – najmä nie v tak centralizovanom a neslobodnom štáte ako je Rusko, ktoré si má pod kontrolou svoje hranice s Ukrajinou.

Po siedme, autor tvrdí, že „P. Porošenko vyhlásil, že toto prímerie dosiahol s V. Putinom a snažil sa predostrieť ho ako rusko-ukrajinské prímerie. Rusko na to reagovalo, že nie je stranou konfliktu.“ V skutočnosti, Putin naozaj vyhlásil, že pripravil pracovnú verziu sedembodového plánu prímeria.(uvádzam ruský zdroj: http://rt.com/news/184791-putin-ukraine-kiev-militia/)

Po ôsme, autor tvrdí, že „sankcie voči Rusku k žiadnemu úspechu neviedli, poškodili európsku ekonomiku a ich výsledkom bola len narastajúca verejná podpora pre V. Putina doma či väčšia orientácia Ruska na Čínu. „ Ako to autor vie posúdiť? Na základe čoho? Existujú prvé analýzy, ktoré naznačujú opak toho, čo tvrdí autor ohľadom dopadu sankcií. (http://ekonomika.idnes.cz/sankce-rusko-zaboli-046-/eko-zahranicni.aspx?c=A140903_2095911_ekonomika_fih) Je súčasne možné, ako tvrdia niektoré zdroje, že jediné dlhodobé (a preto) účinné sankcie boli uplatnené proti apartheidu v Južnej Afrike.

Záverom, iste je pravda, že tradičnú vojenskú inváziu (otvorenú vojnu) Rusko na Ukrajine nezačalo. Ale čoraz otvorenejšie zasahovanie Ruska do konfliktu na Ukrajine, vrátane obsadenia veľkej časti ukrajinského územia ruskou armádou (Krym), je očividné.

Je možné, že Ukrajinci budú musieť pristúpiť na nejaký kompromis. Ale čím viac bude hlasov a argumentov podobných B. Fábrymu, tým horší ten kompromis môže byť. Prekvapuje ma najmä, že mnohí ľavičiari tak húževnato na stranách Slova (noveslovo.sk), ale aj časť slovenských spisovateľov, priamo alebo nepriamo obhajujú očividne agresívnu krajinu, alebo vládu, a nie obeť útoku.

Je zrejmé, že časť obyvateľov juhovýchodnej Ukrajiny, možno aj väčšina, by radšej bola súčasťou Ruska. Samozrejme, proces odtrhnutia časti územia a obyvateľstva je vždy kontroverzný. Platí to aj pre EÚ. Napríklad v súčasnosti vidíme, že britská vláda nebráni Škótom v hlasovaní o nezávislosti, kým španielska vláda sa vyhráža Kataláncom usilujúcim sa o nezávislosť.

V histórii nie vždy platilo, že nezávislosť časti územia od pôvodnej krajiny si musí vybojovať alebo s ňou súhlasiť väčšina obyvateľstva. Ale to, čo sa deje na východnej Ukrajine, má – najmä po obsadení Krymu – čoraz jasnejšie znaky expanzívneho imperializmu Ruskej federácie vedenej V. Putinom.

Samozrejme, aj USA a Západ robil a robí chyby, a dejiny Západu sú plné nespravodlivosti najmä voči kolóniam či vo vzťahu k otrokárstvu. Ale hodnotiť by sme mali najmä súčasnosť.

Je tiež pravdepodobné, že ostreľovanie povstaleckých miest ukrajinskými jednotkami je kontraproduktívne a zabíjajúce aj, alebo najmä, civilistov.

Je však pre mňa šokujúce (nie som prorežimný analytik – pokiaľ autor B. Fábry nemá na mysli režim liberálnej demokracie, ku ktorému sa hlásim), že časť našej intelektuálnej ľavice (nejde len o tento článok a tohto autora) a spisovateľskej obce (resp. vedenie jednej z jej organizácií) aj v 21. storočí priamo alebo nepriamo obhajuje územný imperializmus ako sme ho poznali v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia. Ľavičiarom a intelektuálom by malo byť jedno, že je to dnes Rusko, kto je agresívny štát. Dôležitejšie sú základné ľavicové a všeobecne – liberálno-demokratické hodnoty – a tie o.i. každú agresiu v skutočnom zmysle slova odsudzujú. Lenže niektorí naši ľavičiari a intelektuáli – spisovatelia, považujú za agresiu aj humanitárne zásahy a naopak, niekedy aj agresiu vydávajú za humanitárne zásahy. V konečnom dôsledku je to o správne nastavenom hodnotovom systéme, ktorý je schopný správne vyhodnotiť dianie okolo nás. Bohužiaľ, ukazuje sa, že časť našej intelektuálnej ľavice a spisovateľskej obce má problém tak s modernými (ľavicovými) a humanistickými hodnotami, ako aj s ich aplikáciou v praxi (napr. tým, že väčšiu pozornosť venujú priamej alebo nepriamej obhajobe nesprávnych princípov a to dokonca na základe selektívnych alebo dokonca očividne nepravdivých podkladov).

Je to paradox, že portál noveslovo.sk tvrdí, že nadväzuje na tradície povstaleckého týždenníka Nové slovo a že je priamym nástupcom printového týždenníka Slova. Povstalecké Nové slovo vzniklo ako reakcia na nemecký nacizmus a domáci polofašistický režim, počas SNP, teda v boji proti agresorovi.

Súčasné online noveslovo.sk momentálne obhajuje presný hodnotový opak toho, čo bránil jeho predchodca a vzor.

Andrej Školkay