RECENZIA: Človek – masmédiá – realita

0

Manželská dvojica Seilerovcov patrí medzi tých málo slovenských filozofov, ktorí sa vo svojej tvorbe venujú aj pôsobeniu masmédií v modernej spoločnosti. Ide pritom o tému mimoriadne príťažlivú, a často reflektovanú medzi zahraničnými filozofmi. Autori nie náhodou dali svojmu dielu podtitul „medial turn“ (hoci správnejšie by malo byť „media turn“. Ako vysvetľujú na strane 50, tento výraz „je analogický výrazu tzv. „lingustic turn“. Dokonca pripúšťajú možnosť, že ide o paradigmatické pokračovanie programu filozofického výskumu jazyka. Za základnú otázku tohto obratu k skúmaniu médií pokladajú „aké sú mediálne podmienky myslenia a konania“ (s.59), pričom túto tému pokladajú za staronovú filozofickú problematiku. Ale v istom zmysle ide o nóvum. Autori totiž vo svojej práci nadväzujú z „domácej“ filozofickej produkcie na myšlienky českého filozofa B. Horynu, ktorý už v roku 1993 tvrdil, že s mediálnym svetom a virtuálnou realitou sú spojené fenomény, ktoré spochybňujú alebo prinajmenšom problematizujú tradičnú filozofickú argumentáciu v rovine ontologickej, semiologickej a epistomologickej (s.64). Inými slovami, ani nie tak filozofia prináša nové poznanie alebo aspoň nové otázky pre masmediálne štúdia, ale skôr masmediálna realita a virtuálna realita (čo je často to isté, ako uvádzajú autori) mení alebo aspoň problematizuje viaceré doterajšie prístupy a odpovede filozofie. Kniha, ako sa snaží jednoznačne uviesť aj jej názov, je zameraná na tri prelínajúce sa oblasti, pričom pointou je, že človek spoznáva „realitu“ čoraz viac cez pôsobenie masmédií.

Kniha sa delí na tri základné časti. Prvá časť má štyri kapitoly: Masmédiá v epistomologickom rámci vedecko-technologickej civilizácie, Predmet komunikácie a hodnoty, Epistémy masmediálnej reality a Sociokultúrna determinácia obrazu/modelu reality v masmédiách.

Druhú časť tvorí len jedna, ale tiež ďalej štruktúrovaná kapitola, nazvaná Obrazy človeka v ére spotreby a masovej komunikácie.

Tretia časť má dve kapitoly, nazvané Pojem kultúra verzus masmediálna kultúra a Tematizácia filozofickej relfexie masmédií.

Osobitnú časť knihy tvoria šesťstranový zoznam literatúry a menný index.

Domnievam sa, že posledná kapitola poslednej časti, t.j. kapitola Tematizácia filozofickej relfexie masmédií, mohla byť vzhľadom na svoj obsah zaradená ako úvod do celej knihy.

Autori analyzujú vzťah človeka a masmédií na základnej (fundamentálnej) úrovni cez prizmu „kapitálového vzťahu“, t.j. cez dopad kapitalistického ekonomického systému na masmédiá (komercionalizácia masmédií) a následne sprostredkovane na komercionalizáciu kultúry a celkového života ľudí. Ide tu o jeden možný prístup k štúdiu postaveniu človeka v prostredí masmédií, ktorý je v súlade s teóriami stúpencov známejšej tzv. školy politickej ekonómie masmédií. Autori tento termín ale nepoužívajú, hoci ho poznajú, ale na označenie svojho myšlienkového konceptu používajú slovné spojenie „antropologická dimenzia epistémy tejto civilizácie – kapitálového vzťahu“ (s.13). Autori si uvedomujú, že túto epistému, prejavujúcu sa aj „dehumanizáciou“, je možné hodnotiť z pohľadu ľavicového, t.j. z pohľadu neomarxistov, alebo z pohľadu pravicového, t.j. z pohľadu katolíckeho sociálneho učenia. Vo svojom prístupe autori nepoužívajú ani jeden ideologický prístup, ale odvolávajú sa na diela najznámejších svetových filozofov, na „klasikov“ filozofie komunikácie a médií 20. storočia: Baudrillarda, McLuhana, Postmana a Flussera. Je možno škoda, že autori nezahrnuli aj novšie knihy analyzujúce média, napríklad od autorov Luhmana a Meyrowitza (Všade a nikde). Veľmi krátko boli v poslednej kapitole spomenuté aj myšlienky Derridu, Eca a Thompsona.

Tak napríklad, s odvolaním sa na Baudrillarda, autori poznamenávajú: „Začlenenie informácií, poznatkov, umeleckých artefaktov, slovom simulakrov/virtuálnej reality do kapitálového reprodukčného procesu (vzťahu) je, podľa nášho názoru, historickou špecifickosťou kapitalizmu 20. storočia“ (s.16-17). Neskôr dokonca citujú Baudrillardov hyperbolický výrok „otázkou je, či svet sám nejestvuje len kvôli reklame“ (s.63). Je zrejmé, že Baudrillard v tomto výroku, ako je typické pre francúzskych filozofov, neprípustne zveličuje.

Ďalej, hoci autori súhlasia s tvrdením Postmana, že „…reklama, bazírujúca najmä na iracionálnej stránke ľudskej osobnosti, sústredene napáda práve (racionalitu) ako základný predpoklad ekonomickej teórie“ (.s17-18), predsa len nesúhlasia s prílišnou paušalizáciou tohto tvrdenia o iracionalite rozhodovania pod vplyvom reklamy, kedže tvrdia, že v prípade investičných komodít alebo výrobných prostriedkov prebieha zo strany kupujúceho „prísny racionálny audit“ (s.18). Toto tvrdenie by sa zišlo v oboch prípadoch (teda tak u Postmana, ako aj u Seilerovcov) podporiť závermi empirického výskumu (v súčasnosti najmä tzv. popularizujúca ekonómia, alebo štandardná psychológia).

V prípade Flussera sa zameriavajú najmä na filozoficko-teologický rozmer jeho analýz. Konkrétne, autorov zaujíma Flusserov pohľad na starogrécke, židovské a židovsko-kresťanské vnímanie dialógu.

Z citácií McLuhana asi najviac zarezonuje myšlienka – vzhľadom na nosnú ideu celej knihy – že kniha sa stala prvým masovo vyrábaným tovarom a masová výroba pomocou homogenizácie je údajne kľúčom k pochopeniu sily Západu. Myslím si však, že kľúčom k pochopeniu sily krajiny je skôr schopnosť inovácií, a tá je podmienená schopnosť politického systému vytvárať podmienky na inovanácie.

Autori nie sú jednostranní pri hodnotení dopadov komercionalizácie masmédií, kedže zdôrazňujú aj pozitívne stránky komercionalizácie masmédií (napr. na s.14 a s.41-42). Dokonca z komunikačného hľadiska považujú obchod za „historicky najrozšírenejší spoločný „jazyk“ – médium komunikácie…“ (s.41). Toto tvrdenie je trochu nepresné, lebo autori mali na mysli asi skôr obchod ako činnosť (výmena alebo predaj/kúpa tovarov ako typickú, či hyperbolizovanú jazykovú aktivitu

Autori, v súlade so svojim predchádzajúcimi dielami, zdôrazňujú, že subjekty dialógu by mali aj v masmediálnej komunikácii rešpektovať dôstojnosť a hodnoty ľudského spoločenstva. Je ale škoda, že neponúkajú konkrétny návod na realizáciu „synergického dialógu“ v oblasti masmediálnej komunikácie v prípadoch, kedy jedna (alebo ani jedna) strana nemá záujem o takúto ideálnu formu dialógu. Otázne je, či by takáto forma ideálneho dialógu vôbec mohla byť možná vzhľadom práve na nimi kritizovaný „kapitálový vzťah“, v ktorom sa masmédiá vyskytujú.

Nie je jednoznačne akceptovateľné, ako to naznačujú autori, ani tvrdenie Lévi-Straussa, podľa ktorého ostatné civilizácie (údajne) uznávajú prevahu západnej civilizácie (s.39). Ktoré civilizácie by to mali byť? A v ktorej oblasti by mali tieto civilizácie uznávať prevahu západnej civilizácie? A ide o trvalé uznanie, alebo, z historického pohľadu, relatívne (dočasné) uznanie?

V prípade skúmania epistémov masmediálnej reality autori začínajú známym Platónovým dialógom – príbehom o ľuďoch žijúcich v jaskyni. Okrem známejších či dávnejších interpretácií uvádzajú aj dve z troch novších interpretácií Platónovej symboliky podľa C. von Weizsäckera.

Spomedzi menších výhrad diskutabilné je opakované striedavé používanie termínu „kulturálne štúdia“a zaužívanejšieho výrazu „kulturologické štúdia“. Hoci v anglosaskom zahraničí sa používa výraz „cultural studies“, v našich podmienkach je zaužívanejšie používanie výrazu „kulturologické štúdia“. Samozrejme, osobitná otázka je, či kulturologické štúdia naozaj predstavujú vedu v tradičnom zmysle slova.

Autori citovali aj z populárno-náučného diela poľských autorov Olowiecki a Zasepa Moc a nemoc médií (s.91-92). Poľskí autori zabudli uviesť niektoré základné koncepty priamej a nepriamej manipulácie v médiách, ako sú napríklad – okrem uvádzanej agenda-setting funkcie – aj priming, gatekeeping a framing (hoci neexistuje zhoda medzi vedcami, či ide o úplne samostatné koncepty).

Vynikajúce a pre súčasníka asi najzaujímavejšie sú najmä tie časti, ktoré porovnávajú a kriticky hodnotia rôzne koncepty mediálnej a virtuálnej reality. Vzhľadom na čoraz častejšie v masmédiách prezentované, alebo dokonca masmédiami iniciované interkultúrne konflikty (najznámejší bol prípad dánskych karikatúr z roku 2005), poučné a nadmieru aktuálne sú najmä časti na stranách 31-42 (podkapitola Predmet komunikácie v interkultprácii. Možnosti konsenzu hodnôt), resp. na stranách 93-100 (K termínu obraz a Svetonázorová kvalita obrazu človeka). Myšlienkovo podnetné sú aj tie časti, ktoré na viacerých príkladoch konceptov filozofov a sociológov uvádzajú, ako sa menil koncept človeka v 20. storočí, a to najmä v dôsledku masovosti (davovosti), vplyvu reklamy a celkového pôsobenia masmédií (s.104-120).

V prípade recenzovanej publikácie ide o jeden z prvých pokusov slovenských autorov vyrovnať sa s výzvami, ktoré súčasnej filozofii prináša pôsobenie moderných masmédií. Môžem skonštatovať, že ide o pokus nadmieru úspešný. Pravda, nie je to čítanie pre študentov nižších ročníkov vysokých škôl, lebo kniha si vyžaduje čitateľa znalého základov filozofie a teórií žurnalistiky, resp. masmediálnej komunikácie.

Andrej Školkay

RECENZIA:  Božena Seilerová a Vladimír Seiler, Človek – masmédiá – realita. K filozofickému „medial turn“. Bratislava, IRIS, 2008, ISBN 978-80-89256-29-7, 163 strán