Medzinárodná konferencia Rusko a Európa

Ako to vyzerá, keď sa alternatíva stáva “mainstreamom”

 

Koncom septembra 2016 (29.) sa v Bratislave uskutočnila medzinárodná konferencia Rusko a Európa: Aktuálne témy súčasnej medzinárodnej žurnalistiky (Russia and Europe: Topical Issues of Contemporary International Journalism). Bola to v poradí piata konferencia zo série každoročných konferencií organizovaných ruskými organizátormi na rôznych miestach Európy. Konferencia bola usporiadaná ruským časopisom Medzinárodný život v partnerstve s mesačníkom Extra plus a s podporou ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie (RF). Konferencia mala dve časti: Sebauvedomenie si médií proti neobjektívnym správam (Self-consciousness of media against biased news, v ruskej verzii ako „spoľahlivosť informácií ako miera zodpovednosti médií“) a Obraz Ruska a Rusov v európskych médiách. Na konferencii boli prezentované rôzne príspevky, ale ani jeden nebol výslovne o neobjektivite v ruských médiách. Je možné, že nikto z účastníkov o tejto téme nič nevie, alebo sa o ňu nezaujíma, alebo takýto jav v súčasnom Rusku jednoducho neexistuje. Rovnako treba povedať, že porozumenie  fungovania médií v rámci jednotlivých krajín EÚ je z ruskej strany dosť svojské, ako si vysvetlíme neskôr. A tretí postreh z konferencie súvisí s predchádzajúcim – alternatívne vízie fungovania sveta (politického i mediálneho) okolo nás sa stali na konferencii hlavným prúdom. Bohužiaľ, tento nový lokálny “mainstream” nezodpovedá faktom. V každom prípade, obraz EÚ a pôsobenia médií v rámci EÚ prezentovaný na konferencii miestami pripomínal skôr apokalyptickú alebo nepriateľskú verziu sveta. Pozoruhodné pritom bolo, že aj keď mnohé príspevky boli v mnohom čiastkovo pravdivé, celkový obraz reality bol zdeformovaný. Inými slovami, jednostrané prezentovanie “alternatívneho” alebo jednostranne kritického pohľadu na svet okolo nás príliš mnohými účastníkmi konferencie, bez dostatočného ponúknutia aj druhého alternatívneho či aspoň mainstreamového pohľadu na tie isté udalosti, a s minimom diskusie, vyprodukovali zavádzajúci pohľad na politiku EÚ ako aj jednotlivých členských štátov voči Rusku ako aj na fungovanie médií pri informovaní o Rusku na Slovensku a v rámci EÚ. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že vyberanie negatívnych ukážok a ich následné zovšeobecňovanie (princíp pars pro toto), len ťažko nás môže priblížiť k pravde. Tieto závery si zaslúžia podrobnejšie vysvetlenie na nasledujúcich riadkoch. Nasleduje výber z toho najzaujímavejšieho a často najkontroverznejšieho, čo odznelo na konferencii, a to pochopiteľne najmä vo vzťahu k médiám. V prípade príspevkov slovenských vystupujúcich, takmer všetci boli oslovení emailom s možnosťou pripomienkovania prvej pracovnej verzie tohto záznamu. Rovnakú možnosť dostala ruská strana prostredníctvom koordinátora konferencie. Len jeden vystupujúci (B. Fábry) požadoval mierne štylistické úpravy svojho príspevku, v čom mu bolo prevažne vyhovené. Pavol Dinka nemal žiadne výhrady. Ruský koordinátor navrhol upresnenie hlavného posolstva ruského veľvyslanca, čo v čom mu bolo čiastočne vyhovené.

Alexej Fedotov, veľvyslanec Ruskej federácie vo svojom úvodnom  príhovore poďakoval časopisu Extra plus (informačnému partnerovi konferencie) a označil ho za “objektívne a veľmi obľúbené” periodikum.Podľa Fedotova: “Bohužiaľ, nie každý má rád nezávislý zahraničnopolitický kurz Ruska. Často sa stretávame s neobjektívnym informovaním o udalostiach súvisiacich s našou krajinou, a niekedy aj s priamym falšovaním.“

Armen Oganesjan, šéfredaktor časopisu International affairs (Rusko), vyhlásil, že Rusko chce získať Európu láskou. Odporúčal neorientovať záujem len na jednotlivcov. Podľa Oganesjana, médiá formujú všetky hodnoty. Ogenesjan videl cieľ objektivity médií nasledovne:”Dôveryhodnosť médií nie je definovaná opozičným názorom médií voči existujúcim silám, ale použitím objektívnych správ a následných komentárov založených na presných faktoch“.   (Достоверность к СМИ определяется не оппозиционными взглядами к существующей власти, а использованием и последующим объективным донесением в качестве аргументов точных фактов. )

Marián Tkáč, predseda Matice slovenskej, tvrdil, že ruský národ je rovnako ľahko ovplyvniteľný ako všetci Slovania. Boľševizmus pritom podľa neho nepochádza z Ruska, ale bol do Ruska implementovaný zo Západu. V tejto súvislosti Armen Oganesjan poznamenal, “Na kom urobíme experiment? Na tom, na kom nie je škoda, čiže na Rusoch”.

Tkáč navrhol ako morálnu kotvu štyri princípy: otvorenosť, čestnosť, pravdu a dobro.

Werner Fasslabend, predseda Politickej akadémie rakúskej Ľudovej strany (a bývalý minister obrany ako aj bývalý predseda rakúskeho parlamentu) skonštatoval, že situácia médií v Rusku nie je dobrá. Vo všeobecnosti, ale aj v súvislosti s aktuálne zverejnenou záverečnou správou o zodpovednosti za zostrelenie malajzijského lietadla na východe Ukrajiny skonštatoval, že “localisation defines position”. Inými slovami, záleží na uhle pohľadu.

Hans Köchler, riaditeľ International Progress Organization (Rakúsko), skonštatoval, že dnes je situácia pri informovaní ešte horšia ako kedysi a to v dôsledku rýchlosti a globálnosti šírenia informácií. Ako problém označil prístup k správam ako k infotainmentu. Köchler sa rétoricky pýtal, ak médiách píše o geopolitike, ako sa môžu správať zodpovedne, keď na jednej strane by mali prispievať k stabilite spoločnosti, na druhej strane, musia hovoriť pravdu moci. Spomenul pieseň od Pink Floyd The Wall. K tomu dodal,  že okrem “múrov” medzi nami a realitou, sú tu médiá, ktoré vytvárajú ďalší múr. Zaujímavé bolo, že pôsobil ako medzinárodný pozorovateľ pri vyšetrovaní zničenia amerického lietadla nad Lockerbie líbyjskými tajnými agentmi. Škoda, že v neskoršej diskusii, napriek otázke, nebol čas, aby vysvetlil svoju nespokojnosť s informovaním médií o tejto kauze v tom čase (kedy pravda tiež vyšla najavo až s odstupom času). Köchler v neskoršej diskusii vyzval diskutujúcich, aby prípadnú zaujatosť či neobjektívnosť západných médií aj empiricky dokázali.

Petr Fedorov, riaditeľ zahraničného oddelenia ruskej štátnej televízietvrdil, že v Rusku je vydávaných viac ako 25 000 titulov novín a 20 000 rôznych časopisov (väčšinou sú súkromné alebo patria samosprávam), a vysiela 2 400 televízií (takmer 80% súkromných, z toho 500 zahraničných kanálov). Ruský občan sa tak môže pozerať za 1 eur a 20 centov na 300 televíznych kanálov. Okrem toho dva agregáty na internete prekladajú do ruštiny zahraničné zdroje. Podľa Fedorova, neexistuje otvorenejší informačný priestor na svete ako v súčasnom Rusku. Fedorov tiež povedal, že nikdy nebol prezieravejší pohľad na západnú žurnalistiku ako dnes. Spomenul tiež “anglosaskú lož”. Armen Oganesjan vysvetlil, že bežný Rus by si nemohol dovoliť platiť pravidelný poplatok za verejnoprávne médiá (ako formu nepriameho zdanenia). Armen Oganesjan ešte dodal, že keď Rusko prijalo státisíce utečencov, západné médiá mlčali.  Fedorov neskôr v diskusii povedal, že médiá vymysleli virtuálne Rusko. Rusov dokonca prirovnal k postaveniu ako kedysi boli na tom Židia. Sľúbil, že Rusko vytvorí iný informačný poriadok, kde každý bude mať právo na názor. Skritizoval aj EÚ za plány na vytvorenie programov kontra-propagandy. Vyhlásil, že sa pripravujú represívne opatrenia proti pro-ruským novinárom,

Oleg Zinkovski, vedúci Ruského rozhlasového vysielania Funkhaus Europa (Nemecko), sa zameral na povinnosti novinárov. Podľa ním citovaného výskumu väčšina Nemcov málo dôveruje médiám, a 8% Nemcov dokonca vôbec nedôveruje médiám v Nemecku. Spomenul internet ako priestor na manipuláciu, kde mnohí spolupracovníci sa označujú za žurnalistov ale nezodpovedajú za pravdivosť obsahu. Ako príklad uviedol ukrajinského blogera, ktorý mal uviesť nepravdivé informácie o vtedajšom ukrajinskom prezidentovi. Tieto informácie sa následne šírili prostredníctvom Facebooku.

Vladimír Bačišin z Paneurópskej univerzity  predstavil niekoľko tabuliek s číselnými údajmi, na ktorých ukázal typy zdrojov informácií o Rusku ako aj niektoré tematické údaje (napr. téma ropy a plynu v spravodajstve o Rusku). Skonštatoval, že obraz Ruska na Západe je predstavovaný ako hrozba pre NATO, kým v Rusku to je videné opačne.

Jaroslav Skvorcov, dekan Medzinárodnej žurnalistickej fakulty na univerzite MGIMO (Moskva), označil portrét Ruska postavaný na stereotypoch. Tieto stereotypy sa používajú buď staré, alebo sa tvoria nové, prípadne sa rozvíjajú existujúce. Za typický stereotyp označil “nepredvídateľnosť ruského medveďa.”

Pavol Dinka, editor Literárneho týždenníka, označil jednostrannú a nepodloženú kritiku za bežný a hlavný nástroj mediálnej manipulácie, spolu so zamlčiavaním faktov. Kritizoval aj štát za pripojenie sa k protiruskej propagande. Za najefektívnejšiu cenzúru označil tzv. ekonomické škrtenie médií, ktoré postihuje takmer všetky kultúrne a literárne časopisy. Vyzval na odhaľovanie agresie USA a pýtal sa, komu slúži “výroba súhlasu” zo strany desiatok MVO.

Alexander Bikantov, zástupca riaditeľa Oddelenia tlače a informácií ministerstva zahraničných vecí RF, mal možno najšokujúcejší príspevok zo zahraničných účastníkov.  Bikantov hovoril o informačnej vojne zo strany Západu v posledných dvoch rokoch, ktorej cieľom má byť diskreditácia a oslabenie RF v medzinárodných vzťahoch. Za jediného nositeľa alternatívneho názoru na svete označil Rusko. Kritizoval (údajný) informačný monopol západných médií. Za jeden z cieľov RF označil zabránenie falzifikácie histórie.

Andrej Richter, vedúci poradca OBSE so sídlom vo Viedni, rozlišoval dva druhy medzinárodnej propagandy vo svete.  Prvý druh sa nazýva propaganda smerujúca k vojne a nenávisti. Tento druh propagandy si vyžaduje právne protiopatrenia v súlade medzinárodným humanitárnym právom. Druhý typ medzinárodnej propagandy predstavuje zhrnutie všetkých ostatných foriem propagandy. Tento druh propagandy môže byť v rozpore s profesionálnymi štandardami žurnalistiky, ale nemusí nevyhnutne byť v rozpore s medzinárodnym právom. Richter ďalej poznamenal, že prístup medzinárodných organizácií k propagande je skomplikovaný nedostatkom jasných definícií základných výrazov. To neumožňuje konzistentnejšiu aplikáciu právnych protiopatrení na národnej a medzinárodnej úrovni. V závere dal do pozornosti príslušné smernice OBSE, dostupné aj na internete.

Vedat Sevincer, projektový manažér Norsensus Mediaforum a výkonný redaktor The Nordic Page (Nórsko), upozornil na existenciu Svetového indexu nepriateľského postoja masmédií, vymyslenom v Ruskom inštitúte strategických štúdií. Tento index meria potenciálne protiruské postoje a na základe nich zaraďuje jednotlivé krajiny do poradia. Index je založený na pomere negatívneho obsahu k neutrálnemu obsahu. Ak je tento pomer viac ako 5:1, je to vraj indikátor toho, že médiá v danej krajine (presne sa píše, že krajina samotná) vedie informačnú vojnu proti Rusku.  Autorom indexu je vedúci výskumník Dr. Igor Nikolajčuk. Podľa neho v priebehu roka 2014 západné médiá začali šíriť “anti-ruskú propagandu aktívnejšie ako kedykoľvek predtým,”  a označuje to za začiatok “globálnej informačnej vojny” proti Rusku. Údaje za rok 2014 (iné sme nenašli) ale dokazujú, že len dve krajiny podľa tohto indexu viedli “informačnú vojnu” proti  Rusku: Nemecko a USA. Spomedzi celkovo  60 sledovaných mediálnych systémov, za menej agresívnych nasledovníkov týchto dvoch “nepriateľov” označuje index Rakúsko, Francúzsko, Veľkú Britániu, Poľsko a Česko. V rámci európskych krajín, najpriateľskejšie spravodajské pokrytie udalostí v Rusku ponúkali médiá v Taliansku a Belgicku, kým Island a Nórsko mali prevažne neutrálne pokrytie udalostí v Rusku.

Andrej Janco, tlačový tajomník organizácie CHARTA 2015 (Slovensko), označil súčasný stav médií a spoločnosti za výsledok plánu. Tento plán pripravili ľudia, ktorí sú s týmto výsledkom spokojní. Tvrdil, že dochádza k zámene príčiny a dôsledku v súvislosti s ukrajinskou krízou, kedže tam hrozila likvidácia ruskej národnosti. V rámci vzťahu občan a demokracia je najhoršie, ak dochádza k strate spätnej väzby, ktorú má občan cez médiá. Podľa jeho názoru, došlo k zrade záujmu štátov v prospech EÚ a USA.  Z Ruska sa spravil nepriateľ. Za všetkým sú nadnárodné finančné záujmy.  Zaujímavé bolo jeho tvrdenie, že slobodu slova zničili vlastníci médií. .

Artur Bekmatov, redaktor časopisu Zem a vek, tvrdil, že slovenská verejnosť, s výnimkou určitých období, nemala jednoznačný postoj k Rusku, ako napríklad negatívny známy postoj Poliakov a pozitívny postoj Srbov. Výraz “boj s ruskou propagandou” sa ešte nevyskytoval v slovenskom mediálnom priestore na začiatku roku 2013. Zmena v postoji médií nastala až po kríze na východnej Ukrajine v novembri 2013.  Po udalostiach na Kryme bol postoj Ruska vyhodnotený ako postoj agresora (agresívna imperialistická veľmoc), a ako destabilizátor situácie na východnej Ukrajine. Okrem toho Rusko podľa slovenských médií finančne podporuje radikálne pravicové hnutia a strany.  Podľa Bekmatova, všetky mainstreamové médiá prevzali rétoriku USA a Západu. Nediskutuje sa o miere podpory Ukrajine zo strany Západu. Podľa  Bekmatova, len tri slovenské médiá vyslali spravodajcov na Majdam (okrem freelancerov). Inak sa používajú väčšinou ne-ruské zdroje. Slovenské MVO neuvádzajú svoje finančné zdroje, len J. Naď ich uviedol.

Čavdar Minčev, šéfredaktor časopisu «International relations» (Bulharsko), diskutoval otázku univerzálnych hodnôt a zákonov v medzinárodných vzťahoch. Rusko podľa neho chráni právo, práva človeka, náboženstvo, národnú suverenitu a patriotizmus. Zaželal EÚ, aby našla príčiny svojej krízy. Podľa Minčeva, obraz Ruska bol v Bulharsku vždy veľmi pozitívny.

Oleg Soloduchin, zástupca riaditeľa Ruského kultúrneho a vedeckého centra v Prahe, hovoril o protiruskom duchu masmédií a (údajnej) pasivite Ruska v kontrapropagande. Spomenul, že Rusko sa vracia k tomu, čo robil ZSSR kedysi – napríklad poskytovanie rozhovorov v jednotlivých krajinách. Ako príklad, kde takýto prístup už funguje, uviedol Poľsko.

Oľga Škvareninová z UCM v Trnave sa zamerala na jazykovú stránku (možnej) manipulácie alebo (iba) nepresného vyjadrovania novinárov v troch slovenských denníkoch v rámci jedného týždňa vo vzťahu k informovaniu o Rusku. Jej príspevok (postavený na týždennom monitoringu) bol dôkazom, že novinári v dennej tlači (na rozdiel od agentúrnych správ) sa pochopiteľne snažia najmä prostredníctvom jazykových prostriedkov presadiť určitú normatívnu víziu toho, o čom informujú.

Stanislav Slabeycius, bývalý šéfredaktor časopisu “Vmeste“ (Spolu) mal dosť rozsiahly a všeobsiahly príspevok, ktorý ani nemal čas celý odprednášať. Medzi jeho (ale nielen jeho) kľúčové myšlienky patrila téza, že Rusko bolo vždy za posledných 100 rokov smerodajným ukazovateľom. Podľa Slabeyciusa, Slovensko čelí najväčšiemu nebezpečenstvu vo svojej histórii. Táto hrozba (pravdepodobne) vyplýva z konfliktu „národných a duchovných koreňov“ oproti „bezpodmienečnej euroatlantickej solidarite“. Slabeycius ale spomínal ako hrozbu aj kryptofašizáciu spoločnosti, ale aj súvislosti medzi rusofóbiou a slovanofóbiou. Medzi jeho faktografické príspevky patrilo poukázanie na výlučne ukrajinské zdroje o ruskej propagande v rámci českej Wikipédie.

V ďalšej diskusii poukázal Branislav Fábry z Právnickej fakulty UK na články, ktoré spochybňujú fakt, že Rusi patrili medzi najväčšiu obeť politiky nacizmu a uviedol, že ide o analógiu popierania Holocaustu, ktoré je už trestné. Fábry tvrdil, že existujú aj prepojenia medzi činnosťou mnohých mimovládnych organizácií a médií, ako aj kritizoval na malú aktivitu Ruska v informačnej oblasti.

Zahraničná novinárka s 30-ročnou praxou spochybnila jedinečnosť (v negatívnom zmysle) postoja európskych médií k informovaniu o Rusku, kedže podľa jej názoru takýto prístup médií nie je ničím nezvyčajným. Andrej Školkay spochybnil výnimočnosť Ruska ako nositeľa jediného alternatívneho názoru na svete, kedže už len v rámci EÚ existuje Maďarsko, ktoré sa prezentuje podobne. Školkay tvrdil, že médiá v rámci EÚ nefungujú tak, ako motívy ich pôsobenia opísal pán Bikantov. Väčšina politikov vo väčšine krajín EÚ má viac alebo menej kritický pohľad na činnosť médií. Zabúda sa aj na to, že platí „good news is no news“. Školkay poukázal na vysvetlenie Bekmatova, ktorý rozfázoval zmenu postoja slovenských médií ako reakciu na zmeny v ruskej politike voči východnej Ukrajine a následne voči Krymu. Dvaja ruskí hlavní rečníci následne trochu zmiernili svoj pohľad na fungovanie médií v rámci EÚ vo vzťahu k informovaniu o udalostiach v Rusku.

Na záver – alternatívny pohľad na konferenciu priniesol časopis Extra Plus od autora Jána Ďuriníka,  v online verzii 3.10.2016 pod názvom Medzinárodná konferencia o žurnalizme. Prikladáme aj ruskú verziu tej istej udalosti.

Andrej Školkay

В Братиславе обсудили развитие взаимоотношений России и Европы в контексте журналистики

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *